Sugiyama Hiromi | Black Board (Slovak Cover) @SugiyamaHiromin | Uploaded August 2016 | Updated October 2024, 1 hour ago.
Niekedy slová môžu ublížiť viac, ako modrina alebo jazva. Niekedy môže byť samota skľučujúca, ak vidíš všetkých okolo, ako na teba zazerajú. Niekedy sa naučíme potláčať emócie a byť "ako oni", aby sme sa tomu vyhli. Ale prečo? Prečo sa musíme znižovať, podraďovať, meniť preto, aby nám mali Oni radi. Prečo nemôžeme povedať, že šikana vo forme izolácie je zlá? Lebo sa k tomu všetci otáčajú chrbtom.
Radšej sa prispôsobíme, aby sme nedopadli tak, ako tí druhí. Radšej budeme hrať divadelné hry, maľovať si tvár ako tí, ktorí nás majú mať radi.
Toto sa stáva hlavne na základných školách. Ak nezapadneš medzi skupinky, si samotár, nikto ťa nemá rád. Zrazu si zaslúžiš podkýňanie, podradné mená, ignorovanie. Zrazu si nič.
Kedy si uvedomíme, že takto ničíme všetkých, ktorým to robíme a potom sa vyhovoríme, že je to "len sranda, vtip"? Odkedy sme zabudli na empatiu a prepáč? Dokedy to budeme tolerovať my, učitelia, rodičia? Dokedy o tom budeme čušať, lebo "takto to chodí vo svete"?
Text:
Slzy, čo som plakala pre teba sa nezmenili.
Bolestivé spomienky sa nikdy neumlčali.
Romantické pocity od včera nevyprchali.
Neochvejné pocity na budúcnosť nezabudli.
"Musíš byť priateľskejšia, milšia."
"Buď sama sebou, to ti stačí!"
"Nemôžeš byť trochu milšia?"
"Vyzeráš arogantne."
"Čo si o sebe myslíš, že si nejaká dôležitá?"
Každý pozná, kým je vo farbách svojich autentických,
ja poznám len dve farby, sú v odtieňoch čierno-bielych.
Ak existuje toľko farieb, ako ľudí žije,
tak asi niečo s mojimi očami sa zlé deje.
Na ceste zanechávam to, čo držím v rukách
a naháňam sa za pokladom len na kresbách.
Nikdy predtým sa nám nepodarilo stretnúť,
Kreslím a zas vymazávam stále dokola.
Chcem premaľovať túto čiernu tabuľu na kompletne bielu,
aby som sa mohla na ňu konečne nakreliť pravdivo.
Keď sa tvoje studené prsty dotkli môjho ľavého líca,
odvtedy sa nemôžem zbaviť divného citu.
Pozerám ti do duše cez oči také studené,
na tebe sa objavujú jazvy veľké, boľavé.
Dotýkam sa rukou svojou tvojej ruky ľadovej,
tvoje telo mizne každou sekundou zase viacej.
A ako sa len pomaly meníš na prach, popol sivý,
keď sa na teba pozerám, prečo zlý smiech premáham?
Chcem premaľovať túto bielu izbu na tmavú sýtu čiernu,
aby som sa mohla v nej zmeniť na niekoho iného zas.
Ešte dnes vidím iba teba, nikoho iného mi netreba,
raz sa možno pokúsim objať ťa a zabudnúť na to.
"Počula si, čo včera povedala?"
"Pre ňu nie sme dosť dobré."
"Mala by sa konečne uvedomiť."
"Je taká blbá."
"Už nevládzem."
Na ceste zanechávam to, čo držím v rukách
a naháňam sa za pokladom len na kresbách.
A keď sa nám podarí spoznať samích seba,
prestanem dokola všetko kresliť a vymazávať.
Chcem premaľovať túto čiernu v sebe na jasnú čistú bielu,
aby som mala ako ty rovnakú farbu na duši máš.
Ak premaľujem tvoju bielu existenciu na sýtu čiernu,
staneme sa konečne jedným a tým istým človekom?
Nevlastním inštrumentál ani originálny text, v mojom vlastníctve je kresba a preložený text.
Niekedy slová môžu ublížiť viac, ako modrina alebo jazva. Niekedy môže byť samota skľučujúca, ak vidíš všetkých okolo, ako na teba zazerajú. Niekedy sa naučíme potláčať emócie a byť "ako oni", aby sme sa tomu vyhli. Ale prečo? Prečo sa musíme znižovať, podraďovať, meniť preto, aby nám mali Oni radi. Prečo nemôžeme povedať, že šikana vo forme izolácie je zlá? Lebo sa k tomu všetci otáčajú chrbtom.
Radšej sa prispôsobíme, aby sme nedopadli tak, ako tí druhí. Radšej budeme hrať divadelné hry, maľovať si tvár ako tí, ktorí nás majú mať radi.
Toto sa stáva hlavne na základných školách. Ak nezapadneš medzi skupinky, si samotár, nikto ťa nemá rád. Zrazu si zaslúžiš podkýňanie, podradné mená, ignorovanie. Zrazu si nič.
Kedy si uvedomíme, že takto ničíme všetkých, ktorým to robíme a potom sa vyhovoríme, že je to "len sranda, vtip"? Odkedy sme zabudli na empatiu a prepáč? Dokedy to budeme tolerovať my, učitelia, rodičia? Dokedy o tom budeme čušať, lebo "takto to chodí vo svete"?
Text:
Slzy, čo som plakala pre teba sa nezmenili.
Bolestivé spomienky sa nikdy neumlčali.
Romantické pocity od včera nevyprchali.
Neochvejné pocity na budúcnosť nezabudli.
"Musíš byť priateľskejšia, milšia."
"Buď sama sebou, to ti stačí!"
"Nemôžeš byť trochu milšia?"
"Vyzeráš arogantne."
"Čo si o sebe myslíš, že si nejaká dôležitá?"
Každý pozná, kým je vo farbách svojich autentických,
ja poznám len dve farby, sú v odtieňoch čierno-bielych.
Ak existuje toľko farieb, ako ľudí žije,
tak asi niečo s mojimi očami sa zlé deje.
Na ceste zanechávam to, čo držím v rukách
a naháňam sa za pokladom len na kresbách.
Nikdy predtým sa nám nepodarilo stretnúť,
Kreslím a zas vymazávam stále dokola.
Chcem premaľovať túto čiernu tabuľu na kompletne bielu,
aby som sa mohla na ňu konečne nakreliť pravdivo.
Keď sa tvoje studené prsty dotkli môjho ľavého líca,
odvtedy sa nemôžem zbaviť divného citu.
Pozerám ti do duše cez oči také studené,
na tebe sa objavujú jazvy veľké, boľavé.
Dotýkam sa rukou svojou tvojej ruky ľadovej,
tvoje telo mizne každou sekundou zase viacej.
A ako sa len pomaly meníš na prach, popol sivý,
keď sa na teba pozerám, prečo zlý smiech premáham?
Chcem premaľovať túto bielu izbu na tmavú sýtu čiernu,
aby som sa mohla v nej zmeniť na niekoho iného zas.
Ešte dnes vidím iba teba, nikoho iného mi netreba,
raz sa možno pokúsim objať ťa a zabudnúť na to.
"Počula si, čo včera povedala?"
"Pre ňu nie sme dosť dobré."
"Mala by sa konečne uvedomiť."
"Je taká blbá."
"Už nevládzem."
Na ceste zanechávam to, čo držím v rukách
a naháňam sa za pokladom len na kresbách.
A keď sa nám podarí spoznať samích seba,
prestanem dokola všetko kresliť a vymazávať.
Chcem premaľovať túto čiernu v sebe na jasnú čistú bielu,
aby som mala ako ty rovnakú farbu na duši máš.
Ak premaľujem tvoju bielu existenciu na sýtu čiernu,
staneme sa konečne jedným a tým istým človekom?
Nevlastním inštrumentál ani originálny text, v mojom vlastníctve je kresba a preložený text.
